Deti ako naše zrkadlo
Mária Heveriová
A jedna žena, čo mala pri prsiach dieťa, povedala: „Hovor nám o deťoch.“
A on riekol:
„Vaše deti nie sú Vašimi deťmi.
Sú synmi a dcérami Života, túžiaceho po sebe samom.
Prichádzajú cez vás, ale nie sú od vás, a hoci sú s vami, nepatria vám.
Môžete im dať svoju lásku,
ale nie svoje myšlienky,
lebo ony majú svoje vlastné myšlienky.
Môžete vytvoriť domov ich telám, ale nie ich dušiam,
lebo ich duše
prebývajú v dome zajtrajška,
ktorý vy nemôžete navštíviť
ani v svojich snoch.
Môžete sa usilovať byť ako ony,
ale nechcite ich urobiť podobnými sebe,
lebo život sa nevracia,
ani nezostáva pri dnešku.
Ste luky,
z ktorých vaše deti vyletujú ako živé šípy.
Lučištník jasne vidí terč
na ceste do nekonečna
a napína vás z celej sily, aby jeho šípy leteli rýchlo a ďaleko.
Kiež každý pohyb jeho ruky
je vám požehnaním,
lebo tak, ako on miluje šíp,
ktorý letí do diaľav,
tak miluje aj luk zostávajúci v jeho dlani.“
Kahlil Gibran
Deti sú našim zrkadlom… V zrkadle vidíme iba to, čo skutočne stojí oproti nemu – dobré a aj to menej dobré, to čo by sme nechceli niekedy vidieť. Vidíme v ňom našu podobu, jemné vrásky, výraz tváre, úsmev, mimiku tváre… Niekedy zachytí aj emóciu.
Deti však zrkadlia toho viac – to, čo vidíme navonok, ale hlavne to, čo je v nás, v našej rodine. Zrkadlia naše vlastné prežívania – sú nemocnicou rodiny, kde sa ukladajú všetky neduhy, ktoré nestihneme ani verbalizovať. Zrkadlia genetické informácie – fyzickú podobu, spôsoby vyjadrovania, gestá, spôsob chôdze, alebo sklon písma. Nachádzame veľa spojitostí medzi sebou a rodičmi a následne ich nachádzame u svojich detí. Veľakrát si ani neuvedomujeme, ako modelujeme život podľa vzoru a skúseností vlastných rodičov mysliac si, že sú naše vlastné. Deti v rodine od narodenia absorbujú všetko, čo sa im ponúka: skúsenosti, zážitky, postoje, vzťahy a pokladajú to za normu. Dennodennú skúsenosť berú ako normu a tá sa im dostáva pod kožu.
Pre deti je prirodzené pozorovať, absorbovať konanie a myslenie rodičov, napodobňovať ich, preberať spôsoby správania a vyjadrovania a na základe toho vytvárať si osobné pravdy. Máme v rukách obrovskú „moc“, ktorou utvárame človeka. Avšak môžeme dať, len to čo sami máme. Deti vycítia, čo je skutočne našou súčasťou a čo je póza.
Prijatie dieťaťa do rodiny, radosť z jeho príchodu, vnímavá prítomnosť, bezpečná vzťahová väzba sú korene, ktoré dieťa ukotvia v rodine a predstavia mu svet ako bezpečné miesto. Už od počatia si dieťa vytvára vďaka nám predstavu o sebe. Prichádza s darmi a s vnútornou silou, ktorá ho vedie vo vývine. Po narodení potrebuje bezpečné a pripravené prostredie, aby sa rozvíjalo a chápajúceho spolupútnika.
Mária Montessori vo svojom prístupe poukazuje na obrovskú úctu a lásku k dieťaťu, zdôrazňuje potrebu dívať sa na dieťa a dôverovať jeho schopnostiam. V tej vete je zahrnuté nielen pozorovanie dieťaťa, ale aj pochopenie vývinu dieťaťa, jeho aktuálnej úrovne a jeho potrieb. Jej postoj je terapeutický – najprv sa snaží dieťa pochopiť a až potom vychovávať. Berie dieťa s jeho minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Svojim vzťahom uzdravuje – objavuje v dieťati skryté možnosti, podporuje ich rozvoj a umožňuje mu ich naplno prežívať a rozvíjať.
Dieťa sa učí od narodenia, vďaka absorbujúcemu duchu, hormé, senzitívnym obdobiam a jeho schopnosti napodobňovať a to všetko v pripravenom prostredí, ktoré kopíruje potreby jeho a aktuálnu úroveň a tým mu umožňuje zmysluplne sa rozvíjať a zamestnávať. Je to prístup, ktorý rešpektuje vývin, podporuje samostatnosť, nezávislosť a úctu k druhým, v dôraze na získavanie zmyslových skúseností cez prácu rúk.
Celý systém je prepracovaný – naučí dieťa zmysluplne a príťažlivo sa zamestnávať a sa koncentrovať. Z návyku sa vytvára zvyk a zo zvyku vôľa. Pravidelná práca, ktorá sa v rytme opakuje pomáha navodiť hlbokú koncentráciu, v ktorej sa vytvárajú nervové prepojenia. Práca rúk s konkrétnym materiálom rozvíja všetky zložky vývinu a pripravuje ducha na prácu v abstrakcii. Nezastupiteľné miesto má oblasť praktického života. Tieto aktivity pripravujú na nasledujúce oblasti Montessori pedagogiky, ale hlavne vedú dieťa k samostatnosti, nezávislosti v starostlivosti o seba a o okolie. Nielenže sa naučia To robiť, ale dôležité je ako To robia. Pomaly a potichu, s rešpektom voči druhým a k ich práci. Tak jemne ako sa dotýkajú jednotlivých predmetov s takou láskou a nehou sa budú dotýkať ľudských duší. To, ako sa naučia vybrať prácu, dokončiť ju, zmysluplne sa zamestnať, postarať sa o seba a okolie – sa neskôr prenesie a ovplyvní aj psychické procesy a myslenie.
Pri každodennej práci sa stane, že dieťa urobí chybu. Tá má špeciálne miesto v pedagogike. Je len cestou k naučeniu sa niečoho nového. Chyba sa dá odstrániť a za chybu sa netrestá – ani fyzicky a ani psychicky. Je to len prekážka, ktorú môžem a chcem riešiť. Aj dospelý svojím príkladom ukazuje dieťaťu, ako si s chybou s prekážkou poradí.
Je našou povinnosťou motivovať ich v nezávislom vývine. Musíme ich motivovať k takej činnosti, ktorú zvládnu samy a robiť ich nezávislými od ostatných. To je súčasť výchovy k nezávislosti.
Nikdy však nemôžu byť, takí istí ako my a naše predstavy a priania.
To, že sme ich spolupútnici, z nás automaticky nerobí expertov na ich život. Môžeme im otvárať našim príkladom a tým, na čo kladieme dôraz – nové dvere a cesty.
A potom ich pozorovať, podporovať na ich vlastnej ceste, keď rozvinú krídla… Môžeme im ponúknuť to najlepšie čo je v nás. Môžeme im pomôcť objaviť ich dary.
A to všetko s veľkou úctou a láskou. S láskou, ktorá je rovnako dôležitá ako každodenný chlieb. Lásku však nemôžeme zneužiť a urobiť z detí závislé osobnosti. K naozajstnej láske patrí výchova k zodpovednosti, samostatnosti a k slobode. Naozajstná láska predovšetkým nechce vlastniť. Nech sú stonásobne krajším odrazom – nech sú originálom.
Svet je odrazom našich životov. Je na nás vytvoriť im životné podmienky, aby naplno prežívali svoj život založený na „úcte k životu“.
Staň sa tým, kým si! Dve veci by mali deti dostať od svojich rodičov: korene a krídla.
Johann Wolfgang Goethe
Mgr. Mária Heveriová
Zdroje:
- Horňáková M. (2007) Liečebná pedagogika pre pomáhajúce profesie. Bratislava. OZ Sociálna práca.
- Brisch K.H. (2001) Bezpečná vzťahová väzba. Trenčín
- Montessori M. (2001) Objevování dítěte. Praha
- Rohr H.P. (2011) Závislé vztahy. Praha
- Moore T. (2010) A psal prstem do písku. Praha
